SAHARA – návrat domov

Beduíni hovoria, že keď Boh stvoril Zem vybral si na nej jedno miesto ako svoj domov a odobral z neho všetko prebytočné, aby zostala len čistá krása. A tak vznikla Sahara.    

Keď som viac ako pred 6 rokmi prvýkrát zaborila  nohy  do saharského piesku, zalial  ma pocit hlbokého šťastia  a blaženosti.  Pocit, že som prišla domov. Zamilovala som sa do jej nádherných  dún, ktoré pripomínajú morské vlny, materské lono rovnako ako  sexi tvary prsnatej ženy.  Miesta, kde sa zdá, že nie je nič, no keď pričuchnete bližšie, objavíte nevídanú krásu. Sahara sa stala mojou veľkou láskou, miestom, kde môžem spočinúť v jej náruči a nabrať sily, ale aj miestom, kde sa  môžem odovzdať jej divokosti a neústupčivosti, nechať sa ako divokej šelme roztrhať na kúsky, aby som sa mohla znova narodiť zmenená a očistená.

Silné volanie

Jej krásu mi ukázala moja kamarátka a blízka duša Tereza Černohorská, ktorá putovanie Saharou ako transformačnú cestu priniesla do Čiech. Keď som sa s ňou zoznámila  a po prvýkrát som si pozrela jej webstránky, okamžite ma oslovilo putovanie púšťou. Sahara ma vtedy prvýkrát zavolala. Ona to tak robí. Proste volá. Jej volanie bolo neutíchajúce a z mesiaca na mesiac silnelo.  Vôbec som tomu nerozumela, lebo nemám rada teplo a sucho, som skôr vodný a lesný živel. „Ja mám ísť na Saharu?“ Ale odpoveď bola jasná. Bol to skôr taký vnútorný povel. „Ideme!“  Prvý rok som sa ešte neodvážila, ale pamätám si ako dnes, keď začiatkom januára 2013 prišiel o polnoci e-mail od Terezy, že sa pripravuje ďalšia púť, cítila som, že je môj čas a okamžite som sa prihlásila. Nikdy ma nelákalo chodiť pešo desiatky kilometrov a zrazu to prišlo. Jasné a číre volanie.  Nesmierne som sa tešila  na stretnutie s Ňou, na stretnutie so sebou a dúfala som, že ma Sahara navždy premení.  Zároveň som sa nesmierne bála, že sa  niečo zásadné vo mne a v mojom živote zmení, ale niekde hlboko vnútri som mala ešte väčší strach, že sa nestane vôbec nič.

 Prebudené strachy

Bála som sa však aj cesty samotnej, neznámeho sveta, neistoty,  bála som sa hadov, škorpiónov a veľkých chrobákov.  A hlboko vo mne sa ozýval ten najhlbší strach, strach zo smrti.  Ten je tam prítomný stále.  Neustále ma nútil rekapitulovať a dívať sa na svet a svoj život s pocitom, že mi smrť dýcha na chrbát.  Mám pocit, že uvedomovať si svoju pominuteľnosť je  veľmi dôležitá skúsenosť, o ktorú sme v živote ochudobnení. Stále sa tvárime, akoby sme tu mali byť večne a odkladáme zásadné veci a rozhodnutia svojho života až kým už je možno neskoro.

 Hľadanie odpovedí

Po tom, čo zo mňa opadla prvá eufória z toho, že idem na púšť, som sa začala zamýšľať nad tým, čo ma naozaj volá putovať 14 dní pešo divokou krajinou tuniskej Sahary v sprievode beduínov a karavány.  Išla som tam pochovať starý a otvoriť sa novému životu, otvoriť sa novej vízii. Bolo to 2 roky po tom, čo som sa rozhodla opustiť  úspešné podnikanie, ktoré som 15 rokov budovala a predať svoj podiel vo firme.  Nebola som tam už šťastná a cítila som sa ako vo väzení, ktoré som si sama vybudovala. Opustila som teplý peliešok a vychodený chodníček som vymenila za neistotu. Nič v živote mi vtedy nedávalo veľký zmysel a ja som zúfalo hľadala odpoveď na dôležité otázky. Dovtedy som žila presne podľa toho ako by sa malo. Bola som šikovná, dobre som sa učila, zhruba poslúchala, študovala som, vybudovala som firmu, bola som úspešná, bohatá, známa podnikateľka,  mala som manžela, dom a k dokonalému šťastiu mi chýbali už len deti.  Jednoducho som robila  všetko, o čom mi hovorili, že  keď  budem robiť a mať, tak budem … Myslela som si, že je to asi návod  na šťastný život a keď nie to, tak aspoň k spokojnosti. Tak som kráčala podľa mapy, ktorú mi dali rodičia, škola a spoločnosť a zrazu som sa ocitla v bode, keď som sa cítila úplne stratená.  Cudzie mapy ani návody už ďalej nefungovali. Cítila som sa vyčerpaná, frustrovaná, nespokojná, nenaplnená a nešťastná. A nevedela som prečo. Prečítala som si niekoľko  prekrásnych kníh, ktoré sa ma hlboko dotkli a nesmierne ma obohatili.  Kniha Soulcraft, v ktorej americký psychoterapeut  Bill Plotkin opisuje súčasnému človeku rôzne cesty a prístupy k zostupu k duši,  ma úplne uchvátila.  Vtedy som pochopila, že to je to, čo mi chýba. Túžila som zdivočieť a vypočuť volanie po najhlbších túžbach svojej duše a zmysluplnejšom mieste vo svete. Nájsť môj vlastný návod a kompas na život. Dnes viem, že volanie Sahary bolo volanie mojej duše, ktorá čakala, kým sa trochu  zastavím a začnem načúvať jej hlasu. Preto ma tak lákala táto cesta, ktorá bola zároveň vedená aj ako zostup  k duši, do dolného sveta, do hlbokého a desivého neznáma v nás samých, a predsa k tak dôverne známemu miestu, miestu našej pravdy a pravej identity.

Návrat k jednoduchosti

Putovali sme spoločne malá skupina pútnikov z Čiech a ja.  Do púšte nás doviezli beduíni na džípoch. Vtedy som prvýkrát stretla Ahmeda, nášho sprievodcu. Je to nádherný útly muž so žiarivými očami. Vyrástol na Sahare, pozná ju ako vlastnú dlaň a neskutočne ju miluje. Vždy ráno, keď sa pozrel na horizont, vedel, aké bude celý deň počasie, orientoval sa podľa slnka a stôp v piesku. Mal oblečený tradičný beduínsky odev, turban a na nohách  šľapky. Pohyboval sa v nich neskutočnou rýchlosťou a kým sme sa my zabárali do piesku, on doslova prebehol niekoľko stoviek metrov. Spolu s ďalšími tromi beduínmi a ťavami nás celý čas sprevádzal a staral sa o nás. Mal o nás všetkých prehľad, a keď som sa  náhodou na chvíľu stratila alebo  nevedela kam ďalej,  stačilo sa poobzerať dookola a uvidela som ho ako stojí na horizonte a sleduje nás.  Vždy sa mi uľavilo. Nakoniec som sa úplne odovzdala a prestala sa báť, že sa stratím. Vedela som, že čas, keď zbadám na horizonte Ahmeda, vždy príde, len musím počkať.  Od neho sme sa učili rešpektu k púšti a k tomu čo nás prevyšuje.  A keď sme mali nejaký plán vždy dodal: „inšálláh“– ak Boh dá alebo ak si to praje aj Boh.

 

Celých 14 dní bolo nádherným návratom  k jednoduchosti,  zanechávali sme  predstavy o tom čo má ako byť, aby sme sa otvorili tomu, kým skutočne sme. Kráčali sme bosí s karavanou po dunách, spali v náručí Zeme pod hviezdami, vstávali o 6:00 a sledovali východ slnka, spievali pri ohni, zdieľali v kruhu, pracovali sami aj so sebou navzájom, pobývali  3 dni osamote bez jedla uprostred Sahary. Beduíni nám každý deň varili úžasné jedlá a ráno upiekli čerstvý chlieb. Aj keď som sa snažila baliť podľa zoznamu a veľmi úsporne, po 2 dňoch som zistila, že polovicu vecí  vôbec nepotrebujem, že k životu mi naozaj stačí veľmi málo. Putovali sme každý deň niekoľko hodín sami alebo v skupinách, kto sa bál s karavánou. Vždy večer sme sa zišli na jednom mieste, urobili si pelech na spanie, obliekli tradičný beduínsky odev burnus na chladné večery a posadali si spoločne okolo ohňa k večeri a zdieľaniu v kruhu. Pred každým jedlom sme sa spoločne chytili za ruky, poďakovali za dary prírody a zaželali si dobrú chuť.  Bol to nádherný čas prepojenia, ľudskosti, blízkosti a zdieľania zo srdca. Potom sme sa za svitu mesiaca uložili do spacákov spať.  Naozaj je tam večer ukrutná zima a niekedy v noci aj mráz. Niekoľkokrát som sa zobudila s námrazou na spacáku.

Keď som si večer líhala a zahľadela sa na hviezdy vždy ma zalial  podmaňujúci pocit blaženosti a spolunáležitosti. Zrazu som sa cítila spojená s celým svetom a vesmírom a uvedomovala som si tú nekonečnú krásu, ktorá nás obklopuje.  Ako môj vnútorný svet utíchal a ja som sa stále viac a viac ponárala do snov a prepájala zo Zemou, začula som tlkot jej srdca, tlkot srdca matky Zeme. Cítila som sa vďačná a požehnaná. Odvtedy som každý večer zaspávala šťastná ako dieťa s vedomím, že som nesená v náruči matky Zeme a tlkot jej srdca ma upokojoval.

Kroky po piesku

Kráčať po piesku spočiatku nebolo jednoduché a museli sme sa to naučiť. Po pár dňoch som odhodila topánky a veľkú časť Sahary som prešla bosá. Jej piesok je hebký ako mačací kožuch a ja som sa v ňom váľala, tancovala, spievala,  radovala sa a kreslila doň. Je taký hebký, že nenápadne sa  vám vtrúsi úplne, ale úplne všade. A tak som si postupne zvykla, že mi stále niečo škrípe pod zubami,  že ho mám za nechtami,  v spacáku, v teniskách, vo všetkých telesných otvoroch a v každom jedle. Piesok sa na 14 dní stal nádhernou súčasťou môjho života. A hoci som sa snažila pred odchodom všetko vyklepať a vyprášiť, ešte niekoľko týždňov  po návrate som doma nachádzala pieskové duny.

Spojenie so svojou dušou

Každý deň bol takmer rovnaký a  jednoduchosť nám pomáhala sa viac a viac sa prepojiť a odovzdať sa púšti a jej učeniu. Pomaly sme sa odpájali od vonkajšieho sveta a spájali sa viac so sebou, s prírodou. Spoznávali sme vôňu vetra, hlas bytostí žijúcich v púšti od maličkých chrobáčikov až po obrovské duny.  Po pár dňoch som už bola iba ja, púšť, slnko, vietor, mesiac a naša skupina pútnikov a beduínov. Púšť je  skvelou učiteľkou, láskavou aj  krutou, je miestom zastavenia, ticha a načúvania.  Každému dá presne to, čo potrebuje. Aj keď je Sahara pre každého iná, asi v každom otvára veľké strachy, mnoho hnevu a bolesti.  Bolesť z toho ako veľmi nám chýba ozajstné hlboké spojenie so svojou dušou a dušou sveta. Ako nám chýba  hlboké spojenie s prírodou, ako túžime ráno vstať  a vítať slnko a  večer sa do noci dívať na mesiac a ako veľmi túžime po naozaj blízkych ľudských vzťahoch a ozajstnom spoločenstve.  Tam som pocítila, že to je to na čom naozaj záleží, čo nás  skutočne obohacuje a oživuje.  Niečo, čo sa po tisíce rokov pre človeka nezmenilo, niečo čo v skutočnosti znamená byť človekom a od čoho sme sa v našej západnej civilizácii vzdialili na tísíce míľ. Túžbu a nástrahy púte k duši nám  pripomínali aj David Whyte,  Rainer Maria Rilke a Mary Oliver vo svojich básňach, ktorá nás celou Saharou sprevádzali. Ich poetické obrazy dokonale vyjadrujú prežitky pútnika na ceste.

Ještě nejsi mrtev.

Není pozdě otevřít své hlubiny,

tím, že se do nich pohroužíš

a napiješ se života,

jenž tam poklidně přebývá.

 

Rainer Maria Rilke

 

Zostup k duši

Bill Plotkin v Soulcrafte píše: „Mýty a príbehy o zostupnej ceste k duši nájdeme v nespočetnom množstve kultúr. Naznačujú, že každý musíme  podniknúť zostupnú púť ak  máme uzdraviť sami seba na najhlbších úrovniach a dosiahnuť  plnú a autentickú dospelosť, že v podsvetí, dolnom svete, prebývajú mocné a nebezpečné bytosti, ktoré nie sú zvlášť priateľské alebo príťažlivé, a že nás táto skúsenosť navždy zmení. V súčasných západných kultúrach žijeme, akoby spirituálny zostup už nebol nevyhnutný; bez toho, aby sme si uvedomovali, že táto cesta je určená pre každého z nás, nielen pre mytologické hrdinky a hrdinov.“

Išla som tam odhodlane zostúpiť k duši a stretnúť tam to, čo stretnúť mám. Dodnes si pamätám, ako som prosila púšť a  Boha, nech sa dokážem odovzdať prúdu života a ten nech ma nalieva kam potrebuje. A čakala som, čo sa stane.  Po pár dňoch putovania a vnútornej práce som stretla vo svojom vnútri dieťa, ktoré bolo smutné, zranené a príšerne naštvané. Ony boli vlastne dve. Jedna bola malá štvorročná Zuzka  a druhá mala asi 11 rokov. Obe ma nenávideli za to, čo som im urobila a nechceli sa ku mne vôbec priblížiť. Tá menšia dokonca žila v bubline  a bála sa vychádzať von, bála sa mňa, života a sveta. Stretnutie s nimi bolo pre mňa veľmi intenzívne a boľavé. Uvedomila som si, že to sú moje zranené časti, ktoré žijú v mojom podvedomí.  Sú stále so mnou, ale žijú v mojom tieni, oddelené, nevidené a paralyzované.  Prišli ma uzdraviť a ukázať mi cestu.  Túžili aby som ich uvidela a dala im priestor a uznanie.  Vypočula čo chcú a naplnila ich potreby. Tam sa začalo moje liečenie vzťahu s vnútorným dieťaťom. Trvalo oveľa dlhšie ako jedno putovanie a v menšej miere trvá dodnes. Ani som netušila ako hlboko zranená som bola. Odvtedy som so svojím vnútorným dieťaťom v hlbokom spojení, obohacujeme a liečime sa navzájom.

Zvyčajne to tak býva, že najväčšia bolesť a utrpenie odhalí najväčší dar.  Tá moja malá 4-ročná  mi pomohla rozpamätať sa na môj detský sen. Nenávidela ma za to, že som jej nedovolila maľovať, tancovať a spievať, že som vo svojom živote zanevrela na umenie. Celý čas, ak som nechodila po dunách, som maľovala do piesku.  A zrazu som si spomenula, že vždy som chcela byť umelkyňa. A že som vlastne umelecká duša. Tam som sa za dva týždne rozhodla, aké zmeny musím vo svojom živote urobiť, aby som mohla žiť v súlade so sebou. Pochopila som, že maľovanie je pre mňa nevyhnutnosťou, že sa naozaj nebudem môcť ani nadýchnuť, ak nebudem maľovať a tvoriť.

Tri dni samoty a pôstu

Uprostred našej púte nás čakali 3 dni samoty  a pôstu. Nikdy v živote pred tým som  nestrávila 3 dni a noci sama. Nespala som sama vonku a už vôbec nie v cudzom svete. Hoci som sa do Sahary okamžite zamilovala a cítila som sa tam veľmi bezpečne ako sa blížil čas odchodu do samoty, začala som pociťovať strach a neistotu, no zároveň aj obrovské vzrušenie.  Keď nastal čas, každý sme si našli miesto vzdialené do polhodiny  od hlavného tábora, kde budeme úplne sami. Zobrala som si vodu na 3 dni, veci na spanie, zápalky, zopár drobností na seba a denník. Od beduínov sme dostali krásne malé čajníky na čaj a zelený čaj s marockou mätou. Mňam. Odchod bol vedený ako zostup do dolného sveta, do ktorého sme vstupovali magickou bránou v sprievode Terezinho bubnovania a s modlitbou na nadchádzajúce 3 dni.  Pristúpila som na okraj kruhu, vyslovila svoju modlitbu a vstúpila do neznáma.

…Čas odejít do temnoty,

kde noc má oči,

aby poznala sama sebe.

 

Tam si můžeš být jistý,

že nezůstal jsi bez lásky.

 

Dnešní noci

tma bude tvým lůnem.

 

Noc ukáže ti obzor dál,

než kam dokážeš dohlédnout.

Musíš se naučit jedno.

Svět byl stvořen, abychom v něm byli volní.

 

Vzdej se všech ostatních světů

krom toho jediného, k němuž patříš.

 

Někdy je třeba temnoty

a sladkého vězení tvé samoty,

abys zjistil,

že cokoli a kdokoli,

jenž v tobě neprobouzí život,

je pro tebe příliš nicotný.

 

David Whyte

 

Bol to nádherný čas. Prežila som ho v láske a pokore a modlila sa nech sa niečo stane, nech uvidím ako ďalej, nech nájdem v živote opäť radosť a zmysel, nech dokážem opustiť to, čo je pripravené odísť a otvoriť sa novému.  Keď som o tom kamarátom rozprávala a opisovala, že som si vždy večer robila oheň, boli prekvapení, že na Sahare je drevo. Áno, na mnohých miestach sú malé stromy a  kríky a dá sa tam nájsť dostatok dreva na oheň.  Každý večer som sa pri ňom ohrievala, robila si výborný beduínsky čajík a myslela na ostatných pútnikov, ako sa majú. Bola som veľmi zvedavá na ich rozprávanie. Mojím najväčším učiteľom v samote bol obrovský čierny púštny chrobák, ktorého som sa od začiatku veľmi bála. Samozrejme to, čoho sa bojíš, to ti nedá pokoj a tak vždy všetky veľké čierne chrobáky chodili ku mne. Pišťala som, utekala.  Niekedy sa okolo mňa zhromaždili aj štyri.  Keď som bola na samote,  rozhodla som sa, že sa s ním musím skamarátiť a zároveň prekonať jeden zo svojich najväčších strachov, strach z väčšieho hmyzu a pavúkov. Najprv som si uvedomila, z čoho ten strach vlastne je a postupne som sa s chrobákom zbližovala. Najprv som sa naňho len zblízka dívala a rozprávala sa s ním. Nechápal prečo sa ho bojím a vysvetľoval mi, že  mi neprišiel ublížiť. Potom som sa ho odvážila dotknúť a nakoniec som mu dovolila chodiť po mojej ruke.  Naše zbližovanie trvalo 2 dni a bolo to pre mňa obrovské víťazstvo. Aj keď sa to nezdá, ale keď prekonáte jeden zo svojich najväčších strachov, cítite sa omnoho ľahšie a slobodnejšie. Veľké chrobáky ma už do konca prestali prenasledovať a odvtedy som ich už vôbec nevidela. Aj toto bola jedna podoba Sahary učiteľky. Postupne som si zvykla na samotu, hlad uspal posledné zbytky Ega a  začalo mi tam byť veľmi dobre. Úplne som sa odovzdala tomu, čo je a akoby sa vo mne otvorilo čisté bytie, zaplavilo ma obrovské množstvo energie, šťastia a radosti. S týmto pocitom som sa potom po 3 dňoch vrátila nielen do saharského kruhu, ale aj späť domov a trval neuveriteľných 14 mesiacov.

Sľub Sahare a svojej duši…

Dni po samote sme venovali integrácii toho, s čím sme sa tam stretli.  Opäť sme sa vrátili k jednoduchosti, putovaniu, spoločnému kruhu a zdieľaniu. Pracovali sme spoločne aj každý sám a otvárali sa hlbšiemu pochopeniu obrazov a  diania zo samoty.  Naša púť sa blížila ku koncu a mne sa nechcelo odísť. Tam, kde vonku takmer nič nie je, som objavila veľká dar, svoj vnútorný svet a vnútorný život.  Pri rozlúčke so Saharou som jej dala sľub, že  navždy ostanem verná svojej duši a že sa po zbytok svojich dní  nechám viesť jej hlasom. Sľúbila som jej, že sa tam ešte vrátim a  svoj sľub som dodržala.

Návrat domov

Odhodlaná a posilnená Saharou som sa po návrate začala venovať maľovaniu a štúdiu maľby. Maľovanie a výtvarná tvorba sa postupne stali každodennou súčasťou môjho života, výživou pre moju dušu a postupne sa stávajú aj zdrojom mojej obživy. Svojimi obrazmi pomáham sebe aj iným, rozdávam radosť, lásku a robím svet krajším. Začala som aj spievať a tancovať. Zároveň som urobila mnoho zmien, ktoré trvajú dodnes… zistila som, že väčšinu vecí, ktoré mám, vôbec nepotrebujem. Zjednodušila som svoj život, vyhodila kopu vecí, začala som používať ekologickú drogériu a čistiace prostriedky. Napravila som si vzťahy, ktoré som cítila, že je potrebné vyriešiť. Nebolo toho veľa, ale skôr som mala potrebu porozprávať sa s niektorými ľuďmi a vyjadriť svoje hranice, spôsob komunikácie a podobne. Najviac som to cítila s rodičmi. Vtedy som im prvýkrát v živote povedala, kto som, čím naozaj žijem, čo ma baví, teší a napĺňa.  Nikdy predtým ma naozaj nevideli, videli len môj obraz v ich vlastných predstavách.  A ja som veľmi túžila, aby ma naozaj uzreli, aby uvideli to, čo som ja zažila a pocítila na Sahare. Bol to krásny aj  náročný rozhovor, ale náš vzťah sa odvtedy veľmi zmenil. Ja som sa oveľa viac uvoľnila a prestala hrať formu. Dosť sa mi uľavilo.

Piesok z duše nevyklepeš

V našom „naspeedovanom“ preplnenom svete prakticky nemáme možnosť spočinúť so sebou samými,  spojiť so svojím vnútrom, načúvať vlastnému tichu a prírode. Ak sme len trochu citliví, naše energetické pole sa väčšinou mieša s energiami ostatných, je preplnené myšlienkami, emóciami  a stavmi  ľudí  z okolia.  V takomto fyzicky aj energeticky preplnenom priestore sa len veľmi ťažko vieme spojiť naozaj sami so sebou.  Možno niektorí to dokážu, ja som to však nevedela. Ťažko som rozoznávala, čo cítim, čo potrebujem, čo nechcem, čo je moje,  po čom naozaj túžim a čo patrí niekomu inému. Sahara je nielen krásna a čistá fyzicky, ale aj energeticky. Má neobyčajné čaro, ktoré sa nedá opísať slovami, dá sa jednoducho iba zažiť. Možno nie každý tam nájde také nádherné dary ako som našla ja. Ale určite každý zacíti svoju esenciu, spozná  čo znamená byť naozaj človekom, ktorý žije v hlbokom spojení so sebou, s prírodou a svetom okolo seba.  Zažne plamienky vo svojich očiach lebo raz a navždy pochopí, že život je jedno veľké dobrodružstvo, ktoré si treba užívať a nie sa pred ním bezpečne uchrániť. A hoci sa mi po návrate podarilo vyklepať piesok takmer zovšadiaľ,  z mojej duše nie. Lebo piesok z duše nevyklepeš. Ona ostane navždy spojená so Saharou a jej divokou krásou.  Volanie Sahary ostalo vo mne živé aj dlho po návrate a túžila som ukázať jej nádheru aj iným ľuďom.  A tak som sa ďalší rok pripojila k Tereze ako asistent a neskôr ako spolusprievodca a so mnou išli na Saharu aj ďalší Slováci. Naše životy sa však uberali iných smerom a na Sahare som už niekoľko rokov nebola. Udalosti a okolnosti ma viedli k tomu, aby som sa  viac a lepšie postarala o seba, o svoje zdravie, vyživila sa a nabrala silu. Verím, že čoskoro opäť budem môcť zanoriť nohy do jej hebkého piesku a odovzdať sa jej náruči a so mnou aj tí, ktorí začujú volanie.  Z celého srdca ďakujem Terke , nášmu saharskému kruhu a BeduínomJ. Bol to nádherný čas.

článok pre časopis Balans (júl 2018)