Kráľovná sa vrátila

Tento obraz som maľovala 3 roky a niekoľko týždňov od jeho dokončenia vo mne dozrievala odvaha ukázať ho svetu. Asi nie je náhoda, že odvaha prišla práve v čase Beltainu. Umenie uzdravuje a príbeh tohto obrazu bol a stále je pre mňa veľmi intímny a nesmierne liečivý. A preto som sa rozhodla ho pre Vás, ale aj pre seba napísať. Možno sa dotkne, osloví či otvorí aj niečo vo Vás.

Pred troma rokmi, keď prišiel ku mne zámer namaľovať ho som niekoľko týždňov spávala s jóny vajíčkom a jednu noc som mala sen, v ktorom sa mi snívalo o uzdravení môjho ženstva. Vo sne som bola v nemocnici kde ma prišli navštíviť dvaja muži (jedného som poznala). Sadli si ku mojej posteli a začali ma hladiť po nohách a kázali mi ich rozkročiť s tým, že idú liečiť moje ženstvo. Ja som sa úplne zhrozila a celá spotená som sa zobudila. Zaplavilo ma množstvo intenzívnych pocitov, ale najviac zo všetkého som sa strašne hanbila, ako sa mi môže niečo také bizarné snívať.

Pocity boli aj ráno veľmi intenzívne a keďže pracujem s hlbinnou imagináciou ráno som sa rozhodla vrátiť sa späť do snu spolu s vnútorným sprievodcom a dosnívať ho. Bola som veľmi zvedavá, čo to malo znamenať, čo mi Veľký Duch a moja duša cez takýto sen prišli povedať. So sprievodcom, ktorým bola vtedy sova som sa vrátila do nemocnice, kde už tí muži neboli a v posteli ležala zošuverená takmer mŕtva starena, ktorá povedala, že ona je moje ženstvo. Bola som zhrozená. Nepripadala som si, že som so svojim ženstvom na tom až tak zle. Sova kázala starene, aby rozkročila nohy. Bol to hrozivý pohľad. Jej jóny bola šedá a úplne mŕtva. Vyzerala ako skamenelá. Bolo mi z toho veľmi smutno. Rozplakala som sa. Sova ma nabádala, aby som ju začala hladiť. Bolo mi to odporné, ale skúsila som to. Jej jóny začala ožívať, až sa celkom prekrvila a zružovela. Aj vo mne sa rozprúdilo teplo a aj starena sa trochu prebrala k životu. Vlastne mi bola veľmi vďačná a rozradostnila sa. Zrazu sova zavelila, že ideme dnu. Tak sme vošli dnu a zrazu sme sa ocitli na nádhernom ružovom mieste plnom žien. Bola to Prajóny. Bolo mi povedané, že to je domov všetkých žien, že tu my, všetky ženy, spočívame. Boli tam všetky ženy sveta, milióny žien, nahých v nádhernej ružovkastej krajine ako v raji a uprostred bol veľký majestátny ružový strom ako Strom duší v Avatare. Ženy ma vzali medzi seba a začali ma liečiť. Liečenie spočívalo okrem iného aj v tom, že sa o mňa starali, hladili ma a hýčkali, až som sa stala jednou z nich. Takto nádherne sa tento sen skončil a ja som mala jeho odkaz namaľovať. Kúpila som si veľké plátno, ale nešlo to. Zdalo sa mi, že o čokoľvek sa pokúsim bude to iba veľký ružový gýč. A tak plátno stálo 2,5 roka v kúte a čakalo.

Až minulé leto keď sa mi dostala do rúk kniha Kundička (Pussy) od Regeny Thomashauer doplnila sa mi dôležitá časť príbehu nás žien (alebo možno len môjho príbehu). Jóny, či Prajóny pre mňa nezahŕňa temnú stránku nášho ženstva. Spojiť sa so svojou kundičkou nie je to isté, ako spojiť sa so svojou jóny. Donedávna som sa to hanbila pred niekým, čo i len vysloviť. Už len to slovo u mnohých vyvoláva pobúrenie a odsúdenie. A keď som to vyslovila, tak tomu druhému väčšinou hneď zabehlo a začal koktať. A zároveň kundička a iné názvy ženských pohlavných orgánov patria medzi tie najhnusnejšie nadávky. Ako je to možné, že taká krásna, prirodzená a šťavnatá časť nášho tela, ktorá je stvorená na to, aby prostredníctvom nej žena zažívala potešenie a extázu bola po tisíce rokov a stále je potlačovaná a aj fyzicky ničená (napr. obriezky žien v moslimskom svete). Možno práve preto. Ženu spojenú so svojou kundičkou nemožno ovládať. Práve naopak, ak ona pozná jej dary, ovláda umenie života.

A tak som sa konečne dostala k maľovaniu obrazu. Najčastejšie ma však sprevádzal pocit hanby, ako sa mi mohlo také niečo snívať, ako môžem takéto veci maľovať, ako môžem byť nadšená z knihy, ktorá učí ženy užívať si svoje telo a svoju „erotic power.“ Kniha Kundička mi však prinášala pochopenie a vyslobodenie zo spárov hanby.

Na jeseň som sa však opäť zasekla. Už som tomu všetkému rozumela, ale necítila som prijatie a spojenie. Bola som odpojená od seba aj od obrazu. Našťastie mám okolo seba mnoho úžasných blízkych žien, s ktorými sme veľakrát túto tému rozoberali a na jednom z našich kruhov sme mali meditáciu, kde sme sa stretli s Čiernou Madonou. Ocitla som sa v jaskyni, ktorá bola celá obložená nádherným čiernym perím, bolo hebké ako zamat a veľmi príjemné. Kráčala som temnou chodbou, až som prišla priamo k nej, k očarujúcej Čiernej Madone. Cítila som z nej zvláštny pocit, pocit absolútneho prijatia. Povedala mi, že ona má pochopenie pre všetko zverstvo sveta a začala mi ukazovať obrazy vraždenia, znásilňovania, zabíjania, upaľovania, manipulovania, ovládania, týrania, zneužívania, mučenia, no proste všetko zverstvo, čo ľudstvo kedy napáchalo a stále pácha. Necítila som z nej žiadne odsúdenie, len sme sa na to dívali, s tým, že tak to bolo a je. Taká bola história ľudstva, taký je jeho vývoj. A nikto nebol výnimkou. Bol to jeden z mojich najsilnejších pocitov prijatia a zmierenia, aký som kedy v živote zažila. Odvtedy som s Čiernou Madonou intenzívne spojená.

A moje maľovanie sa opäť o niečo posunulo. Intenzívne som však cítila, že na obraze má byť zviera. V hlbinnej imaginácii máme zviera v každej čakre, môžeme cestovať do rôznych tém, orgánov, situácii či chorôb a naši vnútorní sprievodcovia nám pomôžu ukázať, uvidieť, pochopiť, uzdraviť to čo je potrebné, to čo sme v našom život potlačili, schovali, nenávideli alebo zatratili. A ja som sa už niekoľko mesiacov pokúšala stretnúť svoje „kundičkové“ zviera, ale vždy keď som sa vybrala na vnútornú cestu, neprišlo nič alebo som zaspala. Až na jednej ceste ma k sebe zavolala opäť Čierna Madona a v jej jaskyni už na mňa čakala krásna líška. Od začiatku som ju milovala a ona milovala mňa. Cítila som však, že ju musím zoznámiť s mojimi ostatnými vnútornými čakrovými zvieratami. Spočiatku ju úplne ignorovali a pohŕdali ňou. Vlastne ju nevideli, akoby ani neexistovala. Iba surikate z krčnej čakry sa páčila. Jej sa páči každý. Bolo to zvláštne, nikdy som takéto nespojenie medzi zvieratami nezažila. Po dlhej chvíli sa to začalo meniť. Postupne si ju začali všímať a to čo ich na nej uchvátilo bola jej krása a nádherné vyžarovanie. Boli ňou ako omámení. A vlastne sa do nej zamilovali, aj slon z 1. čakry s hadom z druhej, lev zo soláru ju miluje asi najviac, aj vlčica zo srdca si ju obľúbila, však sú to obe krásne šelmy psovité. Najviac ju ignorovali orol z 3. oka a okrídlený kôň z korunnej čakry. To sa dalo čakať, osvietenci. Ale získala si aj ich priazeň. Mňa to naplnilo obrovskou radosťou. Vedela som, že cesta a liečenie tohto obrazu sa chýlia ku koncu a ja som konečne mohla obraz dokončiť. Visí mi nad posteľou a ja sa každú noc kúpem v jeho energii.

Vnímam, akoby som sa opäť narodila. Cítim sa ružová, sladká a živá.
Môj vnútorný umelec už vyrástol a dospel. Už to nie je dieťa. Už je to krásna umelkyňa. Vnímam veci inak, žijem inak a budem asi aj maľovať inak.

Ďakujem, ak ste dočítali až sem.
S láskou, Freyja