Steve Gallegos: Potrebujeme sa naučiť nechať sa viesť…

Cez víkend som opäť po roku mala možnosť zažiť workshop Hlbinnej imaginácie so Stevom Gallegosom, láskyplným a múdrym starešinom, ktorý túto krásnu liečivú a rozvojovú prácu priniesol svetu. Bol to nesmierne hlboký zážitok, no akékoľvek slová na jeho opísanie nestačia. Hlbinná imaginácia je oveľa staršia a hlbšia dimenzia ako je ľudský jazyk a slová a čím dlhšie s ňou pracujem vnímam, že je to živý a pravdivý svet prestupujúci všetky bytosti a všetko bytie. Či už o tom vieme a pracujeme s tým alebo nie. Rada by som sa podelila o niekoľko nádherných Stevových myšl ienok, ktoré sa ma dotkli.

Jedna zo základných našich úloh je stíšiť sa a zistiť čo naozaj vieme a ako to vieme. Lebo ozajstné vedenie spočíva v skúsenosti. Naše vlastné vedenie spočíva zo skúsenosti KTO SOM. Preče nás škola neučí zistiť KÝM SME ale učí nás kým niekto NIEKTO INÝ BOL? Presunuli sme získavanie vlastných skúseností na čítanie a počúvanie od iných ČO AKO MÁ BYŤ.

Keď sme boli malí naučili sme sa napríklad, že niektoré zvuky nesmieme vydávať keď sme v spoločnosti a potom iné veci čo nesmieme. A keď vyrastieme zistíme akú ÚZKU CHODBIČKU máme (nám vytvorila škola, rodina, …) na život.

Nedávame v živote dostatok priestoru pre „KÚZLO“. Učili sme sa, že veda je jediné miesto odkiaľ pochádza pravda. Aby sme ho zažilo niekedy sa musíme odovzdať a nechať nášho sprievodcu, aby nám ho ukázal. Každý má šancu dostať sa do tohto hlbokého priestoru, kde sa kúzlo deje, ale potrebujeme sa naučiť nechať sa viesť.

Naša myseľ je súčasťou našej živosti no problém je v slovách, ktorými často nevieme veci vyjadriť. Každý zažíva Vesmír svojou jedinečnou cestou. V škole sa nám však snažili dať MAPU o živote, ktorú vraj keď pochopíme budeme v poriadku. Ale čo keď žiadna mapa neexistuje? A existuje len JEDINEČNOSŤ každého z nás? Mapa sa stala dôležitejšia ako naša jedinečnosť, ako to kým naozaj sme. IMAGINÁCIA nás učí, že každý je jedinečný, kreatívny, prežíva skutočnosť svojim spôsobom a túto skutočnosť rozoznáva, oceňuje, dáva jej priestor a význam.

V západnej kultúre máme tradíciu príčiny a následku, že najprv sa stalo toto a to spôsobilo toto. Je to ako slová, môžeme povedať iba jedno slovo naraz, aby nám rozumeli. Tradícia indiánov hovorí, že každý má víziu, ktorá nás volá a ťahá dopredu a keď nas volá, tak nás zbiera a skladá dokopy, aby sme sa k nej dostali.

Čím sa ponoríme hlbšie do seba, tým viac zistíme, že Vesmír Je. Potom začneme vnímať inú hĺbku a všetko dookola začne rozkvitať a všetko rozkvitá naraz a nielen ako príčina a následok. Keby sa tak každý človek pýtal ako sa podielam na rozkvitaní? Už niekoľko generácií nám táto hĺbka chýba.

Niekedy použijeme slová ktoré zmrazia všetko krásne čo sa deje☹

Najťažšie na našom spôsobe rastu je prijať čo nám Vesmír dáva lebo vždy by sme chceli niečo inak. Ale rásť znamená prijať čo nám Vesmír dáva a dovoliť, aby nás to rástlo. „Nechcem to, ale príjimam to a s tým nám pomájahú zvieratá. Kultúra, v ktorej žijeme to však nepodporuje.

Je hlúpe, že To voláme HNEV, mali by sme to volať SILA. Niekedy si myslíme, že sila musí ísť von do akcie, ale niekedy stačí stačí ak si to necháme ako skúsenosť.