Moje maľby sú splneným snom jedného malého dievčatka o tom, že raz bude umelkyňa. Ráno bude dlho späť, do noci bude tvoriť keď bude mať múzu a inak si bude žiť slobodným a dobrodružným životom. Je to sen, na ktorý som na takmer 35 rokov zabudla a ktorý čakal v mojej duši až sa rozpomeniem a opäť ho uzriem. Som neskonale vďačná, za to, že sa tak stalo a ďakujem všetkým ľuďom a miestam, ktoré mi na ceste rozpomínania pomohli. A ďakujem aj sebe, že som mala odvahu a silu za tým ísť a nevykašlať sa na to a dôverovala, že aj Vesmír podporí trocha moje zdravej extravagancie.
Zabudnutý sen
Keď som bola malá maľovala som rada a veľa. Dokonca, keď som mala 6 rokov bola som na prijímačkách na umeleckú školu. Mali sme nakresliť mamičku ako oddychuje a ja som ju namaľovala ako perie. Nesplnila som zadanie a neprijali ma. Otec zo mňa chcel mať športovkyňu a tak som 10 rokov závodne lyžovala a popri tom robila vždy ešte nejaký iný šport.
Skúsenosť z prijímačiek vo mne ale ostala, prestala som kresliť a maľovať, dokonca som neznášala výtvarku. Bola som geniálne dieťa a vynikajúca študentka, ktorá vo všetkých predmetoch vynikala, takže používať hlavne hlavu a rozum sa stalo samozrejmou prioritou. Na predstavivosť, umenie, svet farieb a obrazov už neostal priestor a pomaly som naň zabudla. Neskôr som vyštudovala ekonómiu a venovala sa podnikaniu. Bola som v tom fakt dobrá, so spoločníčkou sme vybudovali najlepšiu a najväčšiu public relations a komunikačnú agentúru na Slovensku, Seesame.
Viac ako 30 rokov som neprišla do styku takmer so žiadnym umením. Až v škole kounčingu v Paríži v roku 2009, kde sme trénovali techniku, ktorá pomôže klientovi nájsť nové uhly pohľadu na danú tému. Mojou témou bol „Môj život“ a ja som sa, možno ovplyvnená atmosférou Paríža, rozhodla nazrieť naň z pohľadu „umenie“. Pri pohľade na môj život z pohľadu umenia, som dostala hysterický záchvat plaču. Zrútila som sa v emóciách veľkého žiaľu. Nevedela som čo to je. Pamätám si iba, že vtedy som zistila, že sa niečo dôležité so mnou deje.
Keď som prišla z Paríža, prihlásila som sa na dvojdňový kurz maľovania v ZIVe a naučila som sa základné techniky olej, pastel a akvarel od mojej prvej učiteľky Ivety Slobodníkovej. Bavilo ma to, ale v mojom živote ešte nebol priestor pre „seriózne“ umenie. Život ale všetko postupne zariaďoval. Predala som svoj podiel vo firme a začala sa venovať koučingu. Aj keď ma to bavilo, nebola som šťastná, necítila som sa naplnená. Myslela som si, že si len potrebujem oddýchnuť a odišla som na Hawaii, kde som pocítila, čo naozaj znamená žiť plný, tvorivý a láskyplný život. Po návrate som sa už ale ku koučingu nevrátila. Vtedy som nevedela prečo to už ďalej nemôžem robiť, keď ma to veľmi baví. Dnes už rozumiem, nebolo to to, čo robiť mám. Život a moja duša mali so mnou iné plány.
Sľub Sahare a svojej duši…
Jedného dňa ma zavolala. Ona to tak robí. Proste volá. Jej volanie bolo neutíchajúce a z mesiaca na mesiac silnelo. Vôbec som tomu nerozumela, lebo nemám rada teplo a sucho, som skôr vodný a lesný živel. „Ja mám ísť na Saharu?“ Ale odpoveď bola jasná. Bol to skôr taký vnútorný povel. „Ideme!“ Po tom, čo zo mňa opadla prvá eufória z toho, že idem na púšť, som sa začala zamýšľať nad tým, čo ma naozaj volá putovať 14 dní pešo divokou krajinou tuniskej Sahary v sprievode beduínov a karavány. Išla som tam pochovať starý a otvoriť sa novému životu, otvoriť sa novej vízii. Bolo to 2 roky po tom, čo som sa rozhodla predať svoj podiel vo firme, ktorú som 15 rokov budovala. Túžila som zdivočieť a vypočuť volanie po najhlbších túžbach svojej duše a zmysluplnejšom mieste vo svete. Nájsť môj vlastný návod a kompas na život. Bolo to volanie mojej duše, ktorá čakala, kým sa trochu zastavím a začnem načúvať jej hlasu. Preto ma tak lákala táto cesta, ktorá bola zároveň vedená aj ako zostup k duši, do dolného sveta, do hlbokého a desivého neznáma v nás samých, a predsa k tak dôverne známemu miestu, miestu našej pravej identity.
Dodnes si pamätám, ako som prosila púšť a Boha, nech sa dokážem odovzdať prúdu života a ten nech ma nalieva kam potrebuje. A čakala som, čo sa stane. Po pár dňoch putovania a vnútornej práce som stretla vo svojom vnútri dieťa, ktoré bolo smutné, zranené a príšerne naštvané. Ony boli vlastne dve. Jedna bola malá štvorročná Zuzka a druhá mala asi 11 rokov. Obe ma nenávideli za to, čo som im urobila a nechceli sa ku mne vôbec priblížiť. Tá menšia dokonca žila v bubline a bála sa vychádzať von, bála sa mňa, života a sveta. Stretnutie s nimi bolo pre mňa veľmi intenzívne a boľavé. Uvedomila som si, že to sú moje zranené časti, ktoré žijú v mojom podvedomí. Sú stále so mnou, ale žijú v mojom tieni, oddelené, nevidené a paralyzované. Prišli ma uzdraviť a ukázať mi cestu. Túžili aby som ich uvidela a dala im priestor a uznanie. Vypočula čo chcú a naplnila ich potreby. Tam sa začalo moje liečenie vzťahu s vnútorným dieťaťom. Trvalo oveľa dlhšie ako jedno putovanie a v menšej miere trvá dodnes.
Ani som netušila ako hlboko zranená som bola. Odvtedy som so svojím vnútorným dieťaťom v hlbokom spojení, obohacujeme a liečime sa navzájom.
Zvyčajne to tak býva, že najväčšia bolesť a utrpenie odhalí najväčší dar. Tá moja malá 4-ročná mi pomohla rozpamätať sa na môj detský sen. Nenávidela ma za to, že som jej nedovolila maľovať, tancovať a spievať, že som vo svojom živote zanevrela na umenie. Celý čas, ak som nechodila po dunách, som maľovala do piesku. A zrazu som si spomenula, že vždy som chcela byť umelkyňa. A že som vlastne umelecká duša. Tam som sa za dva týždne rozhodla, aké zmeny musím vo svojom živote urobiť, aby som mohla žiť v súlade so sebou. Pochopila som, že maľovanie je pre mňa nevyhnutné, že sa naozaj nebudem môcť ani nadýchnuť, ak nebudem maľovať a tvoriť. Pri rozlúčke so Saharou som jej dala sľub, že navždy ostanem verná svojej duši a že sa po zbytok svojich dní nechám viesť jej hlasom. Sľúbila som jej, že sa tam ešte vrátim a svoj sľub som dodržala. Viac o tom aké to je byť saharským pútnikom si môžete prečítať tu.
Prvé kroky
Odhodlaná a posilnená Saharou som sa po návrate začala venovať maľovaniu. Začala som aj spievať a tancovať. Takmer rok som sa učila v ateliéri známeho slovenského maliara Michala Černušáka. Naučil ma základy maľby, kompozície, miešania farieb ale hlavne mi dal to, čo dokáže naozaj len majster, obrovskú podporu. Nikdy ma nekritizoval a vždy len jemne prišiel a povedal, je to skvelé a toto by si ešte mohla tu trošku, zobral mi štetec z ruky a urobil 2 ťahy navyše. Mám pocit, že tam sa začala liečba mojich tráum z detstva kedy som uverila, že neviem maľovať, tancovať a spievať. Dokonca mi ponúkol, aby som sa s mojimi maľbami prihlásila na VŠVU kde učil a vraj ma tam určite vezmú. To však nie je môj spôsob, učiť sa hodiny maľovať to isté a tráviť celé dni štúdiom kníh o histórii umenia. Cítila som, že sa musím vydať na cestu objavovania svojich vlastných vnútorných obrazov a spôsobu ako ich dávať na plátno.
Na mojej ceste umelca, na ktorú som sa pred takmer 8 rokmi vydala, som musela prekonať nespočetné množstvo blokov a prekážok, ktoré zďaleka neboli vonku. Hlavne hlboké presvedčenia z mojej rodiny, že ako umelec sa nikdy neuživým a že umelci sú len trápni komedianti, čo samozrejme zo mňa nikdy nesmie byť. Hoci som si spočiatku myslela, že svojmu snu naozaj verím, vnútorné som mu neverila. Cítila som že to, že nemám vzdelanie a 35 rokov som nemaľovala je neprekonateľný hendikep a vlastne, že sa mi to nikdy nepodarí. Paradoxne, teraz to, že som samouk a nemám žiadne oficiálne školy považujem za svoj dar. Aspoň som sa nenaučila všetky tie obmedzenia, čo ako má byť a nikdy inak. Neverila som tomu čo tvrdím teraz, že každý má v sebe umelca, že sa mi spojenie s ním len stratilo. To ale nemenilo nič na fakte, že som stále maľovala a učila sa nové veci. Bez maľovania som už nevedela žiť.
Ách, ten Hundertswasser
Zlom nastal keď sme s kamarátkou v rámci našich pravidelných umeleckých pochôdzok po Viedni navštívili Hudnertwasserov dom a múzeum. Celý dýchal kreativitou a inakosťou. Bol nabitý neuveriteľným nábojom a nekonečným množstvom tvorivých možností. Každá stena, chodba, schody, kúpelne či balkóniky boli samostatným umeleckým dielom a spolu tvorili naoko nesúrodý, ale v skutočnosti harmonický celok .... Ách a tie jeho obrazy. Bola som ako okúzlená všetkou tou krásou a len nasávala. Akoby sa vtedy vo mne všetko začalo preprogramovávať, moje telo a bunky nasali tú atmosféru a s ňou aj presvedčenia, že umelcom je naozaj každý už od svojej podstaty, že tvoriť nie je len naše právo ale aj povinnosť. Je to spirituálny akt, prejav našej lásky k Stvoreniu, k životu, k sebe samému. A že ten lineárny svet, kde je všetko hranaté, šedé a rovnaké, kde sú hranatí, šedí a rovnakí už aj ľudia vlastne nie je v poriadku. Tam sa môj sen zakorenil v celom tele a dala som si vnútorné povolenie byť umelcom. Niekedy v tom čase prišlo ku mne aj moje umelecké meno Freyja, ktoré teraz používam aj ako svoje meno. Robí mi veľmi dobre na tele aj na duši.
Krátko na to mi prišla do života austrálska maliarka Susan Farrell, ktorej farebné mnohovrstevné obrazy som si zamilovala. Napísala som jej či by ma učila, ale ona mi povedala, že mám počkať na jej prvý online kurz a tak som netrpezlivo čakala. Konečne ho otvorila a ja som sa nadšene prihlásila. Bolo to presne to čo som potrebovala. Ako vulkán začala so mňa vytryskovať búrlivá rieka farebnej dúhy, ktorá si nachádzala svoje miesto na plátne. Konečne som otvorila dvere k spôsobu akým chcem maľovať, spontánne ako dieťa, radostne a s úžasom v tvári sa nechať viezť intuíciou, odovzdať sa plynutiu, nechať sa prekvapovať a dovoliť mojim vnútorným obrazom sa narodiť.
Začala som svoje obrazy od radosti dávať na Facebook a prekvapil ma veľký záujem mojich priateľov. Začali si ich odo mňa hneď kupovať a objednávať obrazy na zakázku. Zdalo sa mi to až neuveriteľné. Postupovala som však pomaly lebo som cítila, že potrebujem ešte čas a tak som maľovala pre seba a občas na objednávku. Ešte stále som tak úplne neverila, že naozaj môžem sa byť ozajstná umelkyňa.
Takto chcem tráviť svoje dni
Definitívne rozhodnutie kráčať umeleckou cestou prišlo až keď som sa dostala ku knihe Umelcova cesta od americkej scénaristky Julie Camerom. Bola to moja biblia po mnoho mesiacov. Pomohla mi prekonať mnoho blokov a definitívne si uvedomiť, že odkedy som objavila umenie, kúzlo inšpirácie a kreatívny život neprišla som na nič krajšie a zaujímavejšie čím by som napĺňala svoje dni. A možno je pre mnohých umenie úplne zbytočné a chleba si za naň nekúpime, ale nie len chlebom je človek živý. Pre mňa je umenie výživou pre našu dušu a tam kde je zdravá a vyživená duša je aj zdravý, šťastný a naplnený človek.
A moja duša hovorí “konečne“. Mám pocit, že som súčasťou pre mňa až neuveriteľnej rozprávky. Po 40-tke som v púšti objavila svoj detský sen stať sa umelkyňou a išla som si za tým a deje sa to. Maľujem nádherné obrazy, tancujem, spievam a dokonca hrám aj divadlo. Moje obrazy milujú moji priatelia aj rodina, ľudia si ich kupujú a objednávajú. A ja môžem nimi rozdávať radosť a krásu tak ako som vždy snila. Vyhrala som súťaž Umeleckej galérie e-moc-e a ocenila ich aj odborná porota, čo ma ako samouka veľmi povzbudilo. Vystavujem ich, objavujú sa na obálkach kníh, kalendárov a diárov, vyrábam z nich látky, navrhujem a šijem šaty a ktovie aký život ich ešte čaká.
Sen o kráse
Moje maľby sú vyjadrením mojej lásky k svetu a životu. Ja na tú všetku krásu okolo nás a v nás vlastne ani nemám slov a tak ju maľujem. Mám pocit akoby som vysnívávala a zhmotňovala nový farebný svet do reality. Milujem farby a hru so svetlom. Som vždy očarená z toho, čo vznikne ich miešaním. Keď maľujem, nikdy neviem čo vlastne na konci vznikne. Fascinuje ma práve to tajomstvo. Niektorí hovoria, že maľujem z duše.
Rada experimentujem a kombinujem akryl, tekutý akryl, tuš, pero, pastelky, šablóny, koláže, patinu a patlám rukami. Rada experimentujem a kombinujem všetko dokopy. Stále sa učím nové veci, nechávam sa inšpirovať, skúšam, stále viac a viac sa hrám, robím chyby a z nich sa učím. Zbožňujem pracovať na veľkej ploche, ale niekedy mi urobí radosť vytvoriť aj niečo maličké za pár hodín. Moje plátno je ako chrám, v ktorom si postupne povoľujem všetko.
Je mi sympatická japonská filozofia Wabi-sabi, ktorá je zameraná na rozpoznanie a prijatie krásy vecí v ich nedokonalosti, neúplnosti a pominuteľnosťou. Baví ma spájať nespojiteľné a neustále nachádzať harmóniu medzi krásou a drsnosťou. Medzi svetlom a temnotou. Mojou nekonečnou inšpiráciou je divoká príroda, zvieratá, kvety a stromy, Hawai’i, múdrosť prírodných národov, symboly a ornamenty rôznych kultúr, snové svety a mnohovrstevnatosť života, tváre a film Avatar. A hlbinná imaginácia.
V roku 2012 ma život priviedol na stopu láskyplného a múdreho človeka Stephena Gallegosa, amerického psychoterapeuta, ktorý priniesol svetu Hlbinnú imagináciu. Jemnú, hlbokú a nesmierne účinnú metódu objavovania láskyplného vzťahu samého k sebe, vnútorného liečenia a rastu. Je založená na cestovaní do svojho vnútra v sprievode našich vnútorných totemových zvierat. Práca s hlbinnou imagináciou navždy zmenila môj život, naštartovala u mňa hlbokú a udivujúcu cestu liečenia a dozrievania, ktorá stále pokračuje. Svojim vnútorným zvieratám vďačím aj za neustálu podporu môjho výtvarného talentu, uzdravenie môjho vnútorného umelca a nekonečnú inšpiráciu pre moje obrazy. Do tejto práce som sa zamilovala a tak sa stalo zoznamovanie ľudí s ich vnútornými zvieratami a sprevádzanie svetom hlbinnej imaginácie popri maľovaní aj mojou prácou. Viac o hlbinnej imaginácii tu.
Zdieľanie s ľuďmi
Pred 3 rokmi som si uvedomila, že maľovanie milujem, ale že ma ubíja byť sústavne sama v ateliéri. Bola to jedna z vecí, ktorej som sa najviac bála keď som sa vydala za svojim snom. Spomenula som si na knižku Elizabeth Gilbert o kreativite Veľké kúzlo a uvedomila som si, že to tak nemusí byť, že nemusím nasledovať cestu umelcov trpiteľov a poprosila vo svojom vnútri, že by som chcela tvoriť s ľuďmi. Zanedlho ma oslovila kamarátka, či by som ju nenaučila techniky a prístup, ktorý používam. Hovorím jej: „Čo ja Ťa mám učiť, veď to sama neviem“. Keď však veľmi naliehala rozhodla som sa, že to skúsim. A ona bola nadšená. Odporúčala ma svojim blízkym a priateľom a tí sa začali ku mne hlásiť na kurzy. A tak som začala učiť.
Možno neovládam všetky techniky a už vôbec nie dokonale, ale viem s čím sa stretávajú tí, ktorí chcú začať maľovať a tvoriť, ktorí cítia v sebe ten tvorivý potenciál a túžia niečo namaľovať ale nevedia ako na to alebo to skúsia a vôbec im to nejde.
Pamätám si ešte na tie presvedčenia, že neviem maľovať. Strachy, že to pokazím, že nebude to dosť dobré a vlk nebude vlk ale bude vyzerať skôr ako krava.
A aj utrpenie z výtvarky a školské traumy z maľovania zátiší s vázou a dogmy, že slnko predsa musí byť žlté.
Poznám pocity a strasti aj tých, ktorí prahnú po spojení so svojou divokou dušou, túžia zahodiť hlavu a odovzdať sa intuícii a tvorivému procesu, túžia sa len hrať a radostne tvoriť.
Prešla som si procesom prebudenia vlastnej tvorivosti a spojenia sa so svojou kreativitou a našla spôsoby ako prekonať nástrahy a prekážky, ktoré sa nám postavia do cesty.
Pracujem metódou, ktorá veľmi pomohla a stále pomáha aj mne. Ukázali mi ju moje vnútorné zvieratá a spája maľovanie a múdrosť hlbinnej imaginácie. Maľujeme a objavujeme naše vnútorné obrazy v sprievode našich vnútorných sprievodcov, väčšinou zvierat. Keď takto maľujem s ľuďmi a sprevádzam ich tvorivým procesom, vidím ako sa dejú zázraky. Ako človek, ktorý nikdy pred tým nemaľoval dokáže s radosťou a ľahkosťou vytvoriť nádherný obraz, ktorý si zavesí do svojho domova a ten mu tam prináša radosť a krásu. A čo je najkrajšie, že sa zamiluje do tvorby a jeho cesta ku kreativite sa do široka otvorí.
S láskou Freyja (Zuzana Mesárošová)
Ďakujem aj ďalším umelcom (a nie len maliarom), od ktorých sa učím a ktorý ma na tejto ceste inšpirujú:
Anahata Katkin, Dimitra Milan, Flora Bowley, Wyanne Thompson, Katarína Vavrová, Tina Maria Elena Bak, Orly Avineri, Alena Hennessy, Guy Barrington, Elizabeth Gilbert, Silvie Mahdal, Elicia Edijanto, ...
